Akio Ikaru
Kráčal som si pomaličkým temtop ku bráne Yamigakure. "Konečne doma." Usmial som sa a postavil som sa pred bránu. Pred bránou bola hmla ako zvyčajne a temnota tam bola cítiť na sto metrov. "Nič sa tu nezmenilo." Zasmial som sa. Zhlboka som sa nadýchol a vošiel som cez bránu do dediny. Stráže ma už ani nezastavovali. Vedeli totižto kto som, a kedže sa v stráži nachádzalo aj nieľko senzibilov, nikto premenený v moju podobu by sa tam nedostal. Kedže sa moja chakra skopírovať nedá, nebolo zapotreby kontrolovať ma. Keď som okolo nich prechádzal, len som pozdvihol ruku na znak pozdravu a pokračoval som. Mal som to namierené priamo ku Yamikagemu. (presun)