Hlavná brána

Možno ani nechceš ísť práve do Kumogakure no Sato. Možno si len na prechádzke a kamenná cestička jednoducho vedie tvoje kroky. Alebo naopak. Chceš sa dostať do Kumo. Nech už je to ako chce, už z diaľky môžeš vidieť majestátny kus kameňa, ak to tak môžem nazvať, ktorý tvorí bránu do Kumogakure. Brána je z hora akoby neuzavretá. Nemá dvere, ťažké okovy, ani nič podobné. Je proste len zasadená pomedzi obrovské hory a veľkosťou medzi ne dokonale zapadá. Avšak to, že je na oko prázdna, z diaľky sa to tak môže zdať, neznamená, že sa do Kumogakure no Sato dostaneš len tak.




Kumo má okrem akéhosi energetického štítu, ktorý je pre bežné oko skrytý, aj strážcu. Je asi 15 metrov vysoký, 30 metrov dlhý a predsa ho z diaľky popri tejto bráne, ani nie je veľmi vidno. To mu však neoberá na nebezpečnosti. Dokáže loziť po stenách, pohybuje sa ohromnou rýchlosťou, žerie výhradne mäso. Nie je vyhradené aké. Cítiť z neho silu Raitonovej chakry, ktorá je priamo úmerná veľkosti jeho tela. Popri ráne a obrovskom tvorovi si málokto, ešte pred svojim útekom, všimne, že pri stene brány sedí ninja. Vyzerá takmer ako dieťa, chlapec. Strapaté vlasy, šibalský výraz. Premeriava si návštevníkov svojimi žltými očami a chlapčenským smiechom sprevádza ich únik.

Akio Ikaru

Konečne som vyšiel z lesa, a rovno som si to namieril k hlavnej bráne. Utekal som tak rýchlo, ako som len vládal. Po niekoľkých minutách som prišiel ku bráne, kde som sa zastavil a poobzeral som si tu majestátnu a mohutnú stavbu. Kamenná cestička viedla moje kroky až priamo ku bráne a následne cez ňu. Už som bol úplne pri bráne, keď som si v tom všimol stráž. Prikročil som ku nim a prehovoril som. "Som Zástupca Yamikageho. Volám sa Akio Ikaru. Bol som sem vyslaný s dôvodu dohody spojenectva medzi našimi zemami. Prosím vás, pustite ma ďalej. Musím sa stretnúť s Raikage-sama." Dohovoril a následne sa uklonil na znak úcty. Vietor mu prefúkol cez vlasy a nadvihol jeho plášť. Slnko ktoré svietilo nad jeho hlavou sa príjemne vyjímalo na oblohe a s tým jemným vetríkom sa nehorázne dopĺňali. Bolo perfektné počasie a tento deň mi nič nemohlo pokaziť. Dobre som si zabojoval, dostal som dôležitú misiu čo dokazuje, že mi Yamikage-sama dôveruje. Nič lepšie sa mi stať nemôže. Môj pohľad uchvátilo obrovské zviera alebo čo to bolo, ktoré strážilo bránu spolu so strážov. No po chvíli som opäť odvrátil pohľad a pozrel som sa na strážcu a čakal som na odpoveď. Bola len jedna možnosť, buď ma pustí dnu alebo ma pošle preč. No jedno je isté, musím sa dostať dnu za Raikage aj keby neviem čo bolo.

Akio Ikaru

"Rozumiem, aj keď ja som sam o sebe zbraň. Ale budiš." Povedal,chytil sa za hlavu a zasmial som sa. Zvesil si z pliec svoju katanu a odovzdal aj svoju základnú výbavu ninju. Podal to jednému z tých shinobi s kapucňou a postavil sa späť. Ja by som ich najradšej všetkých pozabíjal. Ale prestaň, sú to spojenci. Ja viem, ale nemám dobrý pocit z toho že ti zobrali zbrane. Ako som už povedal, ja spolu s tebou sme sami o sebe zbrane. Nepotrebujeme nič iné nato aby sme niekoho zabili. Máš pravdu, ale aj tak sa maj napozore. Pokial nebude zvitok podpísaný, môže sa stať hocičo. Rozumiem. "To je samozrejmé. Nikomu neublížim. Prišiel som s veľkej diaľky aby som prejednal spojenectvo, nie vojnu." Usmial sa a prikročil ku tej žene s ryšavými vlasami. "Tak, môžeme ?"

Akio Ikaru

Ako som odišiel s kancelárie Raikage, namieril som si to do centra Kumo aby som si niekde našiel miesto kde by som zdriemol ešte pred tým ako odídem. Ubytoval som sa v nejakom malom domčeku u postarších ľudí, ktorý boli natoľko láskaví a dobrosrdeční, že mi dovolili u nich prespať a dali mi aj jedlo. Na druhý deň keď som sa zobudil, dal som im peniaze na stôl v kuchyni a potichu som odišiel. Cesta do Yamigakure bola dlhá a ja som už nemal dostatok jedla a pitia. Nič iné mi nezostávalo, len sa vážne zastaviť v nejakom obchode. Keď už som mal všetko nakúpené, vydal som sa na svoju cestu domov. Bol som už pri bráne s Kumogakure, s úsmevom na tváry som pozdravil stráž čo tam bola a odišiel som. Slnko akurát vychádzalo a ja som opúšťal dedinu. Bol tom začiatok prekrásneho dňa, a ja som mal pred sebou ešte veľa kilometrov kým prídem domov. (presun)